PYRENEJSKÝ HORSKÝ PES – váš elegantný a hrdý ochranca.

Prvé stretnutie s „pyrenejom“

    Tento rok oslávime naše prvé desaťročie s pyrenejským horským psom. Mali sme vlastne obrovské šťastie, že naša „pyrenejská cesta“ začala práve s fenkou Cornelou. Jej povaha je tak absolútne typická pre plemeno, že by mohla slúžiť ako presný príklad povahovej charakteristiky, a tak sme vďaka nej vhupli do tohto sveta, mohli spoznávať a dennodenne sa učiť, čo je to život so psom, ktorý má osobnosť a hrdosť častokrát väčšiu, než jeho majiteľ.

     Váš život už nikdy nebude taký, ako pred kúpou pyrenejského horského psa. Či chcete alebo nie, zmení sa. Zistíte, že aj keď občas máte pocit, že váš pyreneják na vás zvysoka kašle, že nie ste stredobodom jeho sveta, opak je pravdou. Miluje vás a jeho jediným poslaním je chrániť vás a vašu rodinu – jeho rodinu, a to aj za cenu tvrdohlavého odmietania vašich povelov, neuposlúchnutia, pretože nič nie je pre neho dôležitejšie, ako vaša bezpečnosť. Je to pes s obrovským srdcom v obrovskom tele, no napriek jeho veľkosti vás zaujme ako prvé jeho aristokratické vyžarovanie.

     Keby som mala opísať pyrenejského psa tromi slovami, pre mňa by to bola HRDOSŤ, CITLIVOSŤ a OCHRANA. Je to výnimočný pes, ktorého jediným poslaním bolo strážiť „svoju rodinu“ a je jedno či tou rodinou bolo obrovské stádo oviec, či kôz, dom plný detí, alebo honosný zámok. „Patou“, ako familiárne nazývajú pyrenejského horského psa doma vo francúzkych  pyrenejách, má v sebe hlboko zakorenenú potrebu ochraňovať a nikto mu ju nevymaže ani ju neutlmí.

    Hovorí sa, že pyreneja robí výnimočným jeho pohľad. Keď sa na vás pozrie, jednoducho vás jeho oči pohltia, a máte pocit, že sa v nich skrýva neskutočná múdrosť a láska. Jeho pohľad je skutočne výnimočný a podmanivý. Najkrajšie a najvýstižnejšie opísal tento pohľad predseda francúzskeho klubu Alain Pécoult, keď raz počul malého chlapca pri výstavnom kruhu, ako hovorí svojej mame: „Ten pes sa na mňa pozerá ako človek“. Už pri prvom stretnutí s pyrenejom si naozaj uvedomíte, že máte jednoducho potrebu správať sa k nemu inak, ako ste boli do teraz zvyknutí k iným psíkom. Máte od prvého momentu dojem, že komunikujete so seberovným partnerom, ktorý vám absolútne rozumie. Nemáte potrebu sa obmedziť na komunikáciu v poveloch, ale tak nejako automaticky používate celé vety a slovné spojenia. Jediné, čo vás vtiahne do reality že je to stále len pes je to, že vám neodpovie slovom. Dokáže s vami však komunikovať tak, že väčšinou pochopíte, čo vám chce povedať.

    Najväčší šok u nás dostávajú návštevy hneď pri vstupe. Po vystúpení z auta sú vítaní ohlušujúcim štekotom a verím, že musia mať pocit, že ich na druhej strane brány čaká svorka zúrivých krvilačných nekompromisných beštií. Pyrenej pri správnej výchove však akceptuje svojho majiteľa ako vodcu svorky a akceptuje každú ním vpustenú návštevu. Preto síce ohlasujú každého hrozivým štekotom, no rovnako srdečne ho vítajú, keď ho majiteľ pustí dnu. Naše návštevy možno s miernymi obavami vhupnú do svorky siedmich obrovských psov, ale namiesto zúrenia ich čaká búrlivé privítanie, radosť, šťastné úsmevy a zasnené pohľady, ktoré sú tak typické pre výraz pyrenejského horského psa.

Niečo z histórie

     Pyrenejský horský pes (originálny názov: Chien de Montagne des Pyrénées) už viacero stáročí vytvára neoddeliteľnú súčasť Pyrenejských pastvín, kde stráži stáda oviec pred šelmami. Avšak, už od štrnásteho storočia bol využívaný ako neohrozený strážca hradov a zámkov. Výraznejšej pozornosti sa plemenu dostalo v 17. storočí, keď bol Pyrenejský horský pes  domácim miláčikom Francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a zrejme práve tu sa na rozdiel od iných pastierskych plemien vytvorila jeho mimoriadne silno rozvinutá citová väzba k ľuďom a naviazanosť na majiteľa. Prvý podrobný opis plemena bol publikovaný koncom 19. storočia, konkrétne v roku 1897. O desať rokov neskôr začali vznikať prvé chovateľské kluby tohto impozantného plemena a v roku 1923 vznikol v krajine pôvodu, vo Francúzsku založený dodnes existujúci a mimoriadne aktívne pôsobiaci klub - Réunion des Amateurs des Chiens Pyrénéens (RACP), ktorého názov možno preložiť ako Združenie milovníkov pyrenejských plemien a taktiež bol zaregistrovaný oficiálny štandard plemena.

     Dnešný štandard plemena, sa od pôvodného odlišuje iba v niekoľkých detailoch. V porovnaní s mnohými plemenami je skutočne výnimočné, že si pyrenejský horský pes zachoval svoj typ. Samozrejme, že moderná doba a hlavne výstavy psov postupom času mali vplyv aj na naše plemeno, a to hlavne v niektorých krajinách. Je však úžasné, že v krajine pôvodu, vo Francúzku, si svoj naturálny typ strážia, a tak aj v súčasnosti chováme pyrenejského horského psa takého, ako ho môžeme vidieť z fotografií z minulosti.

Charakteristika plemena pyrenejský horský pes

   Štandard FCI č. 137 radí pyrenejského horského psa do II.skupiny FCI. Označuje ho za veľkého silného psa avšak s dávkou elegancie. Pyrenejský horský pes sa používal výlučne na ochranu stád pred predátormi čo ho predurčuje na výborného ochrancu s veľmi úzkym vzťahom v minulosti k stádu a dnes k svojej rodine. Je to pes s impozantným a voči „nepriateľom“ odstrašujúcim vystupovaním, no s dobrosrdečným a naozaj úzkym vzťahom k jeho chránencom. Jeho základnými fyzickými prejavmi je sila, obratnosť a vytrvalosť. Štandardom povolenú výšku v kohútiku môžu dosahovať psy až do 82 cm, fenky maximálne do 77 cm. Napriek svojej výške nemôže pôsobiť ťažkopádne, či nemotorne, ale naopak skôr štíhlejším, elegantným a atletickým dojmom. 

 

Povahové vlastnosti pyrenejského horského psa

     Pyrenej, tak ako som písala, je strážca telom a dušou, a nie tichý vyčkávajúci zabijak. Stráži tým štýlom, že sa snaží aby ku konfliktu ani nedošlo, a tak  nepriateľa zastrašuje svojou mohutnosťou a hlbokým hlasom. Je potrebné podotknúť, že nepriateľom (odpradávna) boli pre nich vlky, medvede, rysy, a nie človek. Síce, v súčasnosti už len málinko pyrenejákov plní svoju prapôvodnú funkciu ochrany stád doslovne, plní ju však s rovnakou vervou a zanietením, len stádo vymenili za svoju rodinu a domáce zvieratá. Ochrancom sa narodil a ostáva celý svoj život a z toho vlastne vyplýva aj základná charakteristika jeho povahy.

     Patou je veľmi vnímavý a dokáže si všimnúť aj malé detaily. Práve táto vlastnosť z neho robí perfektného strážcu, ktorý zaregistruje aj ten najmenší pohyb alebo zmenu. Stačí keď pred domom vymeníte napríklad v jeho neprítomnosti kvetináč, váš pyrenej si to v momente všimne a letí to skontrolovať. Veci ktoré nemá ísť ako preveriť fyzicky čuchom, spoza plota pozoruje a ohlási mohutným štekotom. Ak je teda vaše okolie alergické na štekot psa, pyrenej určite nebude pre vás. Síce neštekajú zbytočne a ich hlas je hlboký a dunivý, nie ostrý a otravný, je ich základnou „pomôckou“ pri ochrane vás a vášho majetku. Jeho zmysly a potreba strážiť sa príchodom tmy automaticky znásobujú, keďže nebezpečenstvo (predátory) prichádzalo za súmraku, alebo v nočných hodinách.

     So strážením súvisí ďalšia jeho základná vlastnosť, a to nedôvera. Práve preto, že sa považuje za nekompromisného a nepodplatiteľného ochrancu, nemôže bezhlavo dôverovať. Máloktorý pyrenej si zoberie pamlsok od cudzieho človeka bez toho aby sa pred tým nepozrel na vás a na vašu reakciu, čo si o tom myslíte a či je to v poriadku. Všetko nové je pre neho nedôveryhodné a musí to preveriť čuchom. Celkovo pyrenejský horský pes verí 100% len svojmu čuchu, zrak je pre neho druhoradý.

Obrovský zmysel pre empatiu a veľká citlivosť z neho robí ohľaduplného ochrancu detí, starých ľudí, čo mu dáva nesporne aj vlohy na prácu canisterapeuta. Napriek svojej veľkosti je veľmi jemný a výborne sa dá ovládať na vôdzke. Pyrenej je práve pre túto svoju jemnosť a vysoký prah bolesti vhodným rodinným psom, ktorý je úžasne jemný aj k malým deťom a vie si s nimi vytvoriť naozaj nádherný vzťah.

     Pyrenej jednoznačne potrebuje mať rodinu, potrebuje ju, aby mal svoj zmysel života. Nie je to pes samotár a už rozhodne nie je vhodný ako pes niekde na stráženie len vecí a majetku. Potrebuje okolo seba „živé objekty“, teda buď rodinu alebo zvieratá. Potrebuje byť plnohodnotnou súčasťou svojej rodiny, chce cítiť vašu blízkosť, pretože tak vás vie predsa najlepšie ochrániť. Nie je to otravný typ psa, jemu úplne stačí keď bude pokojne hrdo ležať 2 m od vás a vychutnávať si vašu prítomnosť.

 

„ZÁZRAČNÁ SRSŤ“

     Sfarbenie a kvalita srsti u pyrenejského horského psa môže vyvolávať pocit, že je toto plemeno náročné, čo sa týka jej starostlivosti.  Opak je však pravdou. Srsť je v podstate nenáročná na úpravu a starostlivosť z hľadiska dlhosrstého plemena. Tu jednoznačne platí, že menej je viac. Hlavne pri nadmernej starostlivosti o srsť, ju môže majiteľ zničiť a trvá dlho kým sa zregeneruje. Srsť pyrenejského horského psa je samočistiaca a aby si zachovala svoju pre niekoho až zázračnú vlastnosť, je dôležité správať sa k nej vlastne tak, ako aj k samostatnému pyrenejovi a teda  - prirodzene a naturálne. Základným pravidlom je, že srsť sa nesmie umývať šampónom, upravovať sprejmi, kondicionérmi, fúkať fénom a podobne. Srsť obsahuje akurátne množstvo prirodzeného mazu, tak aby tvorila akési ochranné brnenie voči poveternostným podmienkam (neprepustí sneh a ani slabší dážď , zimu ale aj teplo). Rovnako zničiť srsť môžeme aj príliš častým česaním.

     Pravá pyrenejská srsť je pevná ale príjemná na dotyk, pri priaznivom počasí vždy pôsobí čistým dojmom a nezapácha. Keďže pyrenejská srsť nevytvára nadmerné množstvo mazu, považuje sa za jeden z najmenej agresívnych typov srsti pre alergikov. Aj keď sa váš pyrenej zašpiní v daždivom blatovom počasí a máte pocit, že už nikdy nebude čistý, na druhý deň po uschnutí vás čaká úplne nový čistý pes. Blato a nečistoty zo srsti po uschnutí samé opadajú, pri väčšom množstve blata si môžeme pomôcť prečesaním.       Pyrenejský horský pes by sa mal  poriadne vyčesať hlavne v období keď začne zhadzovať zimnú podsadu, vtedy je jedine čas na častejšie česanie tak, aby sa zbavil odumretej srsti, čo je ale raz ročne. Inak počas roka sa odporúča celkovo prečesať psa 1 x za dva mesiace. Častejšie podľa potreby môžeme ale prečesať srsť tesne za ušami a na zadnej časti zadných nôh, kde má sklonu s miernemu plstnateniu, či zachlpeniu.

 

Náš chov pyrenejského horského psa

    Naša chovateľská stanica je  nami označovaná ako chov „rodinného typu“  pretože s našimi psami tvoríme jednu kompletnú rodinu. Žijú s nami v naozaj úzkom kontakte, majú voľný pohyb po dome a celej záhrade. Sme veľkí odporcovia kotercov a oddelených takzvaných mini-výbehov. Každý pes je osobnosť a zvlášť pyrenej je ideálnym svorkovým psom. Jeho osobnosť dokáže rásť len v tom prípade, ak nie je obmedzovaný a má pocit slobody, či už myslenia alebo pohybu. Pyrenej potrebuje a akceptuje svojho alfa vodcu, miluje ho a je mu oddaný, o to ťažie nesie, ak ho jeho alfa sklame. Sme zástancovia toho, že žiadny pes nemôže byť plnohodnotne šťastným v koterci, alebo v malom výbehu. Odjakživa bolo jeho poslaním strážiť a ochraňovať, čo sa z koterca asi len sotva dá, a preto každého jedinca to musí nesmierne frustrovať a dehonestovať. Každý z našich psov má pre nás obrovský význam, aj keď to nie je psík použiteľný v chove. Zodpovedný chovateľ sa vie odosobniť a vie určiť či daný psík je vhodný do chovu, alebo nie.  Hlavne, ak ide o zdravotné problémy, resp. obmedzenia. Vždy je to sklamanie, pretože samozrejme pre vás je váš pes najúžasnejší, ale je správne, ak si vieme pragmaticky zvážiť všetko pre a proti. Darmo budeme mať exteriérového fenoména, ak má nejaký dedičný zdravotný problém a je viac ako isté, že generačne to bude dávať ďalej. Aj keď možno nie svojim priamym potomkom, zapísané v génoch si to nesú všetci jeho potomkovia ďalej. Práve z tohto dôvodu nájdete u nás aj psov, ktoré v chove nie sú a ani nikdy nebudú využité. Sú však neodmysliteľnou súčasťou našej svorky, majú v nej svoje miesto a poslanie. Obohatili náš život, veľa nás naučili, poučili, a preto sú neoceniteľní, pretože všetky chyby, tragédie, nešťastia nás posúvajú ďalej a robia z nás lepších ľudí a dúfam, že aj chovateľov.

     Sme mladí ľudia, ktorí sa stále učia a o to viac sa snažíme pristupovať k chovu, starostlivosti a výchove zodpovedne so všetkou pokorou láskou a hlavne s úctou a rešpektom k tým, ktorí toto plemeno vytvorili a zveľaďovali. Ctíme si štandard plemena a múdrosti starých skúsených chovateľov. Sme jednoznačne zástancovia starého typu pyreneja, bez nejakých moderných výstrelkov a vylepšení. Pyrenejský horský pes je naturálne plemeno a každé „vylepšenie“, ako napríklad šampónovanie, bielenie srsti, strihanie ubližuje jeho prirodzenému vzhľadu a kráse. Rovnako sa snažíme naturálne pristupovať k chovu ako takému. To znamená, že sme v prvom rade veľkí zástancovia prirodzeného rozmnožovania, a teda v našej chovateľskej stanici jednoznačne odmietame insemináciu. Snažíme sa o čo najprirodzenejší chov a harmonické spolužitie našich psov. Zatiaľ sa nám to darí, aj keď samozrejme sa nevyhneme ani my konfliktom. Súžitie toľkých psov  rôzneho veku a povahy musí občas vyústiť do výmeny názorov a keďže  každý pyrenej je veľká osobnosť , je úžasné sledovať, ako s naším vedením dokážu inteligentne fungovať a komunikovať a nakoniec sa vždy dohodnú.

Výchova a starostlivosť

   Majiteľ si síce domov donesie roztomilé huňaté šteniatko, ale mal by mať na mysli, že z neho už o pár mesiacov bude rásť mohutný hrdý pyrenej, a tak už od malička je potrebná výchova a socializácia. Práve preto píšem o výchove, pretože pyreneja je potrebné skôr vychovávať, ako trénovať povely. Už od šteniatka je potrebné budovať si vzťah medzi každým členom rodiny a šteniatkom. Práve pre toto plemeno je to základný kameň správnej výchovy.

     Pyreneja môžeme považovať za prakticky „nemotivovateľného psa“. Samozrejme, šteniatko nejakým výborným pamlskom presvedčíte o správnosti plnenia povelov (mladého a dospelého jedinca určite nie), ktoré sa mimochodom pyrenej učí veľmi rýchlo, no horšie už to je s ich plnením. Musíme mať na pamäti, že pyrenej desiatky a desiatky rokov pracoval so stádom samostatne, mal na pleciach obrovskú zodpovednosť. Človeka mal pri práci ako partnera, nie niekoho, kto mu prikazuje, čo má robiť. Bežne chodili psy na pastviny so stádom sami a dokázali predvídať a riešiť situácie bez pomoci človeka. Táto samostatnosť im ostala v hlave dodnes a majú veľký problém pochopiť, prečo by mali plniť pre nich v daný moment nepodstatné povely. Jedinou účinnou motiváciou pre pyrenejského horského psa je pocit radosti a šťastia svojho majiteľa. Rovnako hrozbou pre neho by mal byť zase naopak majiteľov  hnev a smútok. Ak sa rozhodne plniť povel, tak to určite nebude zo strachu, alebo pre plátok salámy a už vonkoncom nie pre nejakú pískaciu hračku. Splní váš povel preto, že vám chce urobiť radosť, nechce aby ste sa na neho hnevali, miluje vás a potrebuje vašu lásku a spoločnosť, potrebuje byť hrdý na seba a chce, aby ste boli na neho hrdý aj vy. Vie, že to, čo od neho vyžadujete, nie je len tak pre nič za nič, verí vám a vie, že vy máte naozaj skutočný dôvod to od neho vyžadovať. Práve preto je veľmi dôležité budovať s pyrenejským horským psov vzťah založený na dôvere a láske, snažiť sa ho nikdy nesklamať, nešikanovať ho, neničiť mu jeho hrdosť ale ani sa nenechať naopak terorizovať ním. Je potrebné stanoviť si jasné pravidlá od začiatku a dodržiavať ich. Dôslednosť musí byť pre vás číslo jedna. Vie veľmi rýchlo už v šteniatkovskom veku odhadnúť vaše slabosti a získať si vás na jeho stranu tak, aby povel ani zákaz nemusel dodržať. Preto obojstranný rešpekt a láska je základ harmonického spolužitia s pyrenejským horským psom.

    

Pyrenejský horský pes je naozaj veľmi múdry a častokrát vás až zaskočí tým, ako rozmýšľa, doslova máte pocit, že vidíte ako mu pracujú všetky kolieska v hlave. Ja za príklad dávam situáciu: máte otvorené okno, prievan odfúkne zo stola kúsok papiera. Väčšina psov by si to buď nevšimla, alebo sa nadšene vrhla a možno ho len tak z roztopaše roztrhala. Pyrenej nie. U neho vidíte že hneď zaregistroval, že niečo spadlo, najprv sa pozrie čo to spadlo, príde a očuchá kúsok papiera. Zrekonštruuje situáciu, že spadol zo stola a čuchne stôl. No ani tu jeho analýza nekončí, následne na ňom vidíte že sa neuspokojil a prichádza si čuchnúť k oknu a dá tak najavo, že pochopil, že preto, že to okno bolo otvorené, tak vietor odfúkol papier. No a dala by som ruku do ohňa za to, že mu hlavou preletí aj myšlienka, či aj zajtra bude otvorené okno a ten papier spadne rovnako. To je myslenie pyrenejského horského psa.

     Preto výchova a socializácia áno, no cvičisko je zbytočné. Ak, tak len z hľadiska socializácie a stretnutia sa s inými psami. Sú povahy perenejov s istou dávkou exhibicionizmu a tí milujú cvičiská, pretože sa môžu predviesť, vychutnávajú si vašu radosť, hrdosť a rovnako aj obdiv ostatných. Mimo cvičiska však povel splnia zas len pre jeden a ten istý dôvod a tým ste vy a vaša priazeň.

    Ak teda od vášho budúceho psa vyžadujete 100% poslušnosť, pyrenej nebude to pravé pre vás. Ak však hľadáte inteligentného samostatného spoločníka a priateľa s ktorým sa budete cítiť bezpečne, nie je lepší pes ako „veľký elegán Patou“. Síce k vám nepribehne nadšene na zavolanie vždy na prvýkrát (a možno ani na tretí) ale máte istotu že za vás a vašu rodinu položí život, pretože to je jeho poslanie na tomto svete - strážiť zvieratá a ľudí ktorých miluje.

Autor článku a fotografií: Mgr. Jana Kominková (www.frompyrlandia.com)

Roztomilý pes, nebo dobrý hlídač?

Vzhled pyrenejského horského psa dokázal v poslední době nalákat nemálo zájemců o toto plemeno. Exteriér však klame mnohými směry, a než se člověk rozhodne pro pyrenejského psa, neměl by se nechat omámit krásným vzhledem, ale zjistit, jestli i povaha a náročnost bílého medvěda jsou tím, co hledal, a chce s ním více než 10 let žít.

V dnešní době je to příjemný, krásný, ale nepraktický rodinný pes, který je nejen nekonfliktním kamarádem, ale zároveň dobrým hlídačem. Vlastně není jen dobrým, ale mimořádným hlídačem, kterému nic neunikne. Dává najevo svou přítomnost v hlídaném objektu, ale zároveň zbytečně nenapadá. Vše podezřelé ohlásí hlubokým štěkotem. Některá štěňata pyrenejských horských psů za soumraku a v noci poštěkávají zbytečně. U mnohých to věkem samo odezní a v dospělosti se řadí spíše ke klidným hlídacím psům, ale někteří mají snahu být za tmy zbytečně až moc iniciativní i v dospělosti. Proto bydlí-li se svou rodinou v hustěji zalidněné oblasti, je vhodné jej v mladém věku v množství štěkání na každý zvuk či pohyb v rozumné míře omezovat.

Většina pyrenejských horských psů má tendence každý den při soumraku i první půlku noci obcházet své teritorium a být opravdu stále ve střehu. Občas jen tak zavrčí nebo bafnou. Dávají tím najevo, že zde hlídají a ať se nikdo nepřibližuje.

Tento pes je výborným hlídačem, avšak agresivitu v pravém slova smyslu v něm asi nikdy neobjevíme. Nikdy a za žádných okolností typický pyrenejský pes neprojevuje dominantní chování vůči majiteli ani žádnému členu rodiny. A to je při jeho velikosti obzvláště důležité. Nemá žádné velké ambice být vůdcem smečky a prosazovat se. Naopak, rád projevuje náklonnost a dobromyslnost. Své rodině je naprosto oddán.

Je nadmíru přátelský k dětem a k jiným malým zvířatům. Má potlačený práh bolesti a velkou dávku tolerance, což je mnohdy při styku s nimi zapotřebí. Je to velice mírný, klidný a vyrovnaný pes, který ví, jak se chovat – a k dětem obzvlášť. I od těch nejmenších si nechá snad všechno líbit. Je něžný, trpělivý, ohleduplný a pohodový. Pyrenejského horského psa můžeme objevit coby hlavního hrdinu v celosvětově proslulém zfilmovaném díle „Bella a Sebastián“. Klidná a k dětem neuvěřitelně tolerantní povaha pyreneje je proslulá. Jen je třeba myslet na jeho mohutnost a váhu. Vlídnost k dětem a spolehlivost při hlídání jsou jeho největší přednosti.

K cizím lidem je zpravidla ostražitý a nedůvěřivý, ale pokud se jeho pán chová v přátelském duchu, pes tomu hned porozumí a chová se také tak. Je to přátelské plemeno, které neútočí na lidi. Jeho odvaha je neuvěřitelná, ale nepotřebuje si nic dokazovat. Někdy může být nedůvěřivý. To však není bázlivost. Nikdy není nervózní a roztěkaný. Na nové situace a předměty zpravidla reaguje opatrně.

Emoce vyjadřuje velmi nenápadně, nepropadá nadšení ani panice a rád si žije v monotónním klidu. Jako by si byl plně vědom své síly a žije si ve vlastním světě. Je trpělivý a umí být velmi přítulný, vlídný, mazlivý a rodině plně oddaný. Je vhodný i pro začátečníka, který si předem plně uvědomí jeho povahové zvláštnosti. Je to vyrovnaný pes s velkým sklonem k nezávislosti.

S ostatními psy nemívá problém, pokud nepřichází nabídka do pranice z druhé strany. Malých ani těch drzých psů si zpravidla nevšímá a přehlíží je. S kočkami ani jinými domácími zvířaty nemívá nejmenší problém. Někdy má tendence honit, či dokonce napadat na pastvinách velká zvířata, jako např. skot či koně.

Je nutné stále si uvědomovat jeho značnou samostatnost v jednání a malou snahu poslechnout. Neznamená to, že by nebyl schopen se naučit některým cvikům z poslušnosti, na to je chytrý dost, jen nemá potřebu poslouchat. Toto je vlastnost, kterou ne každý člověk je schopen u psa tolerovat. Na jeho výchovu je nutné mít medvědí trpělivost.

Nesnáší jakékoliv stereotypní cvičení. Je nutné se snažit být ke psu od počátku důsledný, aby pochopil, že komunikace s pánem je důležitá. Feny jsou zpravidla poddajnější a vstřícnější ke spolupráci. Svéhlavost je u tohoto plemene výrazná vlastnost a s ní ruku v ruce jde i zmiňovaná neposlušnost. Rád rozhoduje dle vlastního instinktu a přesvědčit ho, že to má dělat jinak, je často nadlidský výkon. Proto je velice důležité ho hned od nejútlejšího věku vést alespoň k základním cvikům poslušnosti, a to jsou chůze na vodítku a přivolání. Jak s chůzí na vodítku nebývají až tak velké problémy, s uposlechnutím na přivolání jistota nebude nikdy. A protože někteří jedinci mají i sklony k toulání (což je způsobeno samostatností), je u většiny jedinců poměrně problematický pohyb na volném prostranství „na volno“. Co se nenaučí v mladém věku, kdy ještě hledá oporu ve svém pánovi, v dospělosti se nenaučí.

Jeho hlavní pracovní náplní by mělo být hlídání, procházky a dělání společnosti své rodině. Neoplývá velkým temperamentem, není rychlý, ale dokáže být vytrvalý. Dlouhé procházky má velmi rád. Je také výborným canisterapeutickým psem, čehož využívají zejména v Americe. Na Newfoundlandu a na Aljašce pracuje i dnes coby saňový pes. V první půlce 20. století nosil či vozil jak munici, tak topné oleje. Dnes jsou věci, které přepravuje k jinému využití a se stejnou houževnatostí. Občasné zaměstnání potřebuje. Pokud se bude extrémně nudit, může mít sklony ke zbytečnému štěkání nebo devastaci čehokoliv.

Kam s ním

Pyrenejský horský pes potřebuje dostatek prostoru. Rozhodně to není pes do kotce a ani v bytě nebude šťastný. Nejvhodnější je pro něj volný pobyt na zahradě s možností schovat se do boudy či do zastřešeného kotce. Přístřeší poskytující stín využije zejména v parném létě, v zimě se však rád nechá zasypat sněhem. Přesto jsou nevlídné sychravé dny, kdy se rád schová do závětří a odkráčí od přílišné plískanice schováním na suché místo.

I když je mu nejlépe v oplocené zahradě, potřebuje přítomnost člověka. Nechce být dlouho sám a chce být v přítomnosti své rodiny. Ocení i přítomnost svého pána běhajícího po zahradě se sekačkou anebo dětí stavějících sněhuláka. Je to přírodní plemeno, které má rádo čerstvý vzduch, jakékoliv počasí, ale upřednostní sníh a zimu. Není to samotář ani individualista.

Autor: Eva Nohelová